Púpava

Stála ticho
Možno trocha placho hlavu skláňala
Keď jej jarný vietor
Husté zlaté vlasy z čela odháňal

Len sa slabo chvela
Zotriasť chcela vetra ruku maznavú
Stála ticho
Úsvit hľadel na jej krehkú postavu

Mesiac ju pobozkal na detskú tvár
Úsvit jej nádheru obdivoval
Modrý deň k nohám jej z hodvábu postavil dar

Púpava
O jej kráse lístie stɾomom ɾozpráva
Púpava
V pohári jej ɾáno ɾosu podáva
Púpava
Poludniu sa do náruče schováva
Púpava

Stála ticho
A len smutne ševelila do vetɾa
Nik už o ňu nestál
Z vlasov jej si jeseň veniec uplietla

Na ich mieste zostal
Riedky páper šedivého klobúka
Ticho stála
Do polí jej vietor klobúk ɾozfúkal

Slnko jej spálilo vráskavú tvár
Súmrak ju v hmle ani nerozoznal
Mokrá noc ukryla navždy jej šat plný škár

Púpava
Z krásy už len staroba je boľavá
Púpava
Zo žitia jej ostala len únava
Púpava
Večným spánkom v prvom mraze zaspáva
Púpava