Tým lesom kráčam sám
Tie pády mám už rád
Už sa neobzerám, za chrbtom mám to, čo mám mať
Nechaj ma samého, ak ma len nechceš nechať spať
Už stojí s úsmevom, kde niekedy nevedel stáť
Tým piesňam stále hovorím to, čo nepoviem [A]tebe
Tú cestu stále hľadám tam, kde dávno viem, že nie je
Tie stɾany píšem [A]sám o veciach, o ktorých ty nevieš
Tie kruhy pod očami nerieš
K tej samote sa túlim, jak keby bola moja
Možno keď tomu dám všetko, potom odíde aj ona
Koľko prehier človek zvládne, kým odíde z boja
Koľkokrát skončí na kolenách, kým nájde toho Boha?
Prechádzam sa po odľahlom a zabudnutom zákutí
Ponorenom do sadov, malých domcov, sivých zárubní
Blúdim v starých štvrtiach prepychových, nových nádvorí
Deriem [A]svoju obuv ako duch, ktorý vyšiel do ulíc
Odkiaľ sa vždy ɾádoby vraciam naspäť, ak sa dá, to [C7]víš
Do bezpečia, súkromia sveta, schovaný naveky v zádomí
Najkrajšia si aj tak, keď sa smeješ so mnou v náhodných
Chvíľach, ktoré zažívam na cestách s tebou vzájomných
Chápať ma nebudeš, tak ma skús ľubiť
Veci, ktorých sa bojím, ostali schované vnútɾi
Povedal by som ti všetko, ale sám v tom blúdim
Stačí, že sa dusím ja, nezačni sa topiť ty
K tej samote sa túlim, jak keby bola moja
Možno keď tomu dám všetko, potom odíde aj ona
Koľko prehier človek zvládne, kým odíde z boja
Koľkokrát skončí na kolenách, kým nájde toho Boha?
